Uvidíme sa ešte niekedy?

13.04.2019

Uvidíme ešte niekedy tých, ktorých sme veľmi ľúbili? Alebo otázka módy do truhly.

Od okamihu narodenia platí, že človek môže kedykoľvek zomrieť napísal raz niekto múdry. A vzápätí dodal: ,, Táto možnosť sa nakoniec nevyhnutne uskutoční ! ,,

A tak  je a určite mu musím dať za pravdu. Pri práci hrobárky som sama neskutočne veľa krát zažila smrť pre blízkych, neočakávanú. Keď ten okamih nastane, nechceme ho prijať. Rozumom možno áno, no do srdca sa dostáva oveľa ťažšie. Neuveríme kým neuvidíme. Takí sme ľudia, veľa veciam neveríme, kým ich nezažijeme, neuvidíme a nevyskúšame. Uvidíme ešte niekedy tých, ktorých sme veľmi ľúbili? Zaplavujú nás pocity bezmocnosti. Hneď sa nám začnú vyplavovať len tie dobré chvíle. Tie zlé sa stratia. Alebo naopak, čo všetko sme nestihli. Ospravedlniť sa? Vysvetliť? Udobriť? Nič sa už nedá zmeniť.... A opäť bezmocnosť. Vtedy ani tí najmúdrejší alebo najmocnejší nevedia nič. Silní plačú rovnako ako slabí. 

A potom príde ten pokyn, prinesiete nám oblečenie pre zosnulého. Do rakvy. Bezmyšlienkovite beriete čo Vám príde pod ruku. Topánky naleštiť, sako, šaty najlepšie zo svadby pozháňať a najlepšie čierne. Veď čo povie Marka od susedov, že môj muž nemal kravatu?  Dám ju a hotovo. Nevadí, že ju neznášal. Nevadí, že oblek je menší či väčší. Však dajak to rozstrihnú, upravia.

 Deň rozlúčky je tu. Prichádzate k rakve z výkrikom: ,, To nieje on !. Taká citlivejšia hrobárka minimálne zažije stav úzkosti a vidí sa vo všetkých médiách, kedy niekoho vymenila, zamenila a podobne. Nehovoriac o prehlbovaní úzkosti pozostalých, kedy so zosnulým veľa nestihli dokončiť, uzavrieť, alebo to jednoducho bolí. Pred Vami leží človek, ktorí nemal rád čiernu, neznášal svoj plesový oblek, alebo natupírované vlasy. A leží práve takto. A Vám práve vtedy napadne, že ten oblek mal predsa oblečený pred 20 rokmi a už vtedy sťahoval brucho.  Ešte väčšie odcudzenie a bezmocnosť. 

No! Nestriháme oblečenie, teda u nás nie, nemáme radi čiernu v rakve, dosť že ju musíme mať na sebe podľa akéhosi slovenského protokolu, a trápi nás, keď sa nemôžete zo svojím blízkym rozlúčiť slovami s úsmevom : ,,Ako keby spal. ,,  A ešte jedno tajomstvo. Váš blízky je minimálne do úrovne nad pásom zakrytý saténovou prikrývkou, čiže pod ňu nieje vidieť :) A šikovní pohrebníci schovajú do truhly  i záhradné montérky lepšie ako keď dieťa stratí hračku, ktorú pred chvíľou držalo v ruke.

Našťastie, pomaly, ale iste je spokojných pozostalých viac, keď si uvedomia, že človek keď leží, nemusí vyzerať ako zo žurnálu. Ale viac im záleží na tom čo mal ich blízky rád, nie na tom čo povie smútočné zhromaždenie. Nevravím, že treba priniesť pyžamo. Ale pohodlné nohavice, letné šaty a obľúbený svetrík v červenej farbe je presne to čo na poslednú cestu chceme a potrebujeme. Nielen zosnulí,  ale hlavne pozostalí, aby sa mohli rozlúčiť s niekým koho poznajú a naozaj pohľadom prijať fakt, že toho koho poznáme sa už nikdy nevráti. Je to naše posledné stretnutie, kedy môžme vidieť niekoho koho sme ľúbili. A tak si ho zapamätať telesne. Rozlúčiť sa, povedať si posledné zabudnuté, pretože s telom sa viac neuvidíme. 

To, že teraz cítime bolesť a smútok, je celkom prirodzené. Sme jednoducho slabí ľudia. Opustil nás blízky človek. Naše rany spôsobené smrťou vylieči a zahojí jedine naša viera, že naše duše sa raz uvidia.  Ale bude nám veselšie v kvetinových blúzkach, to už ja teraz určite viem :) O tom či sa ozaj ešte uvidíme a o seriály stratené duše. O tom niekedy nabudúce :)

Vaša Sára.

PS: Tí čo mali radi saká, kravaty, silonky a kostýmy na nich to vidieť a v tej rakve im to aj sedí, takže takých šťastných pozostalých sa tento článok netýka:)